Bojnice – významná európska lokalita sídla neandertálskeho pračloveka
Bojnice sa radia medzi najstaršie a najvýznamnejšie lokality s paleolitickým osídlením na Slovensku. Prví ľudia – neandertálci (Homo neanderthalensis) sa tu usadili v období štvrtohôr – v strednej fáze staršej doby kamennej pred 120.000 – 90.000 rokmi (v oblasti, kde stojí bojnický zámok), pričom ďalšia (mladšia) etapa osídlenia je datovaná do obdobia pred 60.000 rokmi (v mieste Prepoštskej jaskyne – dnešné Múzeum praveku Slovenska). Mimoriadny význam Bojníc spočíva v tom, že sa tu našlo až 11 vrstiev pravekého osídlenia a jedny z najbohatších nálezov existencie neandertálskeho pračloveka moustierskeho typu (názov odvodený z náleziska Le Moustier vo Francúzsku) na území Európy.
Prepoštskú jaskyňu ako paleolitické nálezisko mimoriadneho významu objavil r. 1926 prepošt Karol Anton Medvecký, správca bojnickej rímsko-katolíckej farnosti a archeológ-amatér (po ňom dostala pomenovanie „Prepoštská“).
Karol Anton Medvecký – objaviteľ vzácneho paleolitického náleziska Prepoštská jaskyňa
1875 – 1937
kňaz, politik, národovec, spisovateľ, historik a etnograf
K. A. Medvecký sa narodil 8. júna 1875 v Dolnej Lehote na Orave. Svoje detstvo prežíval u svojho vychovávateľa v Oravskom Podzámku. Jeho vzorom bol jeho starý otec a vychovávateľ Štefan Frank. Do gymnázia chodil v Trstenej. Tu ako mladý gymnazista organizoval slovenské krúžky a vypožičiaval slovenské knihy, dokiaľ na neho neprišli a tieto mu nezobrali. Neskôr chodil do gymnázia v Kremnici a Skalici. Tu sa oboznamoval so všetkými národovcami tohto kraja. Seminár študoval v Banskej Bystrici, kde sa učilo len po maďarsky. On si však aj tu našiel priateľov, ktorí boli uvedomelými Slovákmi. Vysvätený bol v biskupskej kaplnke 3. júla 1899 na Deň svätého Cyrila a Metoda, kde si v tichosti odslúžil svoje kňazské prvotiny. Už ako študent sa aktivizoval v národnom hnutí, počas pastorácie rozvíjal národnú a ľudovýchovnú činnosť, za čo bol cirkevnou vrchnosťou perzekvovaný a sústavne prekladaný na najchudobnejšie farárske stanice. Ako kaplán pôsobil v Detve, neskôr v Krupine. Odtiaľ bol preložený medzi Kremnické vrchy, do Jastrabia. Bolo mu však pohrozené ďalšími následkami, ak nezanechá panslávske cítenie. Ďalej pôsobil v Detvianskej Huti, v Donovaloch a v roku 1904 v Brehoch neďaleko Novej Bane. Bol vyhnaný na Bacúrov, tam prežil desať rokov.
Slovenské krivdy páchané cudzou hierarchiou na slovenskom ľude a roduvernom duchovenstve opísal v knihe Cirkevné pomery katolíckych Slovákov v niekdajšom Uhorsku, tlačené v Ružomberku (1920). Ďalej napísal Sto slovenských ľudových balád, literárne práce, ako Kremnický požiar, Veršovaný cestopis, Krátke dejiny katolíctva na Slovensku, Andrej Kmeť – jeho život a dielo, Život Andreja Kmeťa, Na pamiatku Andreja Trúchly – Sitnianskeho, Cesta po Juhoslávii, Moja cesta do Francie a do Anglie, Slovenský prevrat a Rozpomienky k šesťdesiatinám.
V roku 1919 začal pôsobiť na ďalšej zanedbanej fare – v Bojniciach. Vo veľkej miere sa pričinil o povznesenie Bojníc a dodnes patrí k najváženejším predstaviteľom mesta. V roku 1922 nechal vydláždiť dlaždicami vnútrajšok kostola sv. Martina a upraviť jeho okolie. O rok neskôr pre mládež založil katolícku jednotu Orol, ktorá divadelnými hrami vzdelávala seba i ostatných občanov. V roku 1924 dal opraviť kostol a tiež renovovať objekty fary spolu s ďalšími svetskými pamiatkami. Do kostola zabezpečil zánovný organ, založil úverové družstvo, pričinil sa o vybudovanie katolíckeho kultúrneho domu, lurdskej jaskyne Panny Márie pri zámku, dal vysadiť pamätné lipy okolo kostola i lipky slobody na hlavnom námestí (dnes tvoria nádhernú lipovú alej), jeho zásluhou bolo zavedené elektrické osvetlenie z Handlovej do kostola a priľahlých objektov. Nezanedbateľné je pôsobenie K. A. Medveckého aj v oblasti vlastivednej bádateľskej práce, zberateľstva a budovania muzeálnych tradícií. Ako vášnivý archeológ-amatér pod farou objavil vzácnu paleolitickú jaskyňu, ktorá bola na jeho počesť pomenovaná „Prepoštská“.
Bol zvolený za predsedu Slovenskej muzeálnej spoločnosti, bol členom Matice Slovenskej, s ktorou spolupracoval. Miestni obyvatelia ho zvolili za richtára obce Bojnice v roku 1933. Jeho plodný život pre svoj národ skončil náhle 11. decembra 1937 na fare. O tri dni neskôr bol pochovaný za účasti mnohých oficiálnych hostí a početného obyvateľstva na bojnickom cintoríne pri hlavnom kríži.
Prepoštská jaskyňa leží na okraji obrovskej travertínovej skaly, ktorá patrí k najväčším travertínovým útvarom na Slovensku. Tento travertínový pokrov sa vytvoril za dlhé obdobie usadzovaním vápnika, ktorý obsahovali vyvierajúce minerálne vody z miestneho termálneho žriedla. Práve vďaka týmto vodám vznikla eróziou jaskyňa, ktorá má dĺžku 11 metrov a je vyzdobená hráškovitými stalagmitmi. Nad vchodom do nej sa vypína mohutný travertínový previs, tvoriaci prirodzenú ochranu pred nepriaznivým počasím.
V roku 1926 opísal jaskyňu prepošt K. A. Medvecký týmito slovami:
„Na východnom zakončení tufového bloku stojí prepoštský dom a pod ním, na strmom svahu brala, 276 m nad hladinou mora, asi 7 m nad úrovňou Prepoštskej záhrady, utvára sa jaskyňa. Spredu ohradená je veľkými balvanmi, v zadnej stene má ukrytú chodbu, dnes už spolovice zasypanú… V septembri 1926 s pomocou niekoľkých tunajších gymnazistov začali sme pozorne odkrývať vrstvy niekoľkých kútov hojne artikulovaného úzadia. Veľká bola naša radosť, keď sme okrem veľmi zachovalého mamutieho polzuba a iných mamutích a zvieracích kostí, z malej čiastky i opracovaných kostí, našli na stá kamenných artefaktov: škrabačiek, pazúrikov, vrtáčikov, päsťových klinov, ale i niečo prastarej keramiky.“
Archeológ J. Bárta pri práci
Následne do Bojníc zavítali tie najväčšie vedecké kapacity v oblasti archeológie a prehistórie vo vtedajšej Československej republike (Karel Absolon, Lubor Niederle). Skúmali nálezy v snahe určiť ich pôvod a datovanie. V spolupráci s francúzskymi a poľskými archeológmi sa napokon zhodli v názore, že Prepoštská jaskyňa bola sídlom paleolitických lovcov, ktorí tu mali dielňu na výrobu kamenných nástrojov.
Vďaka prístupu prepošta K. A. Medveckého a amatérskeho archeológa Gejzu Turbu, ktorí po prvých výskumoch práce zastavili, ako sami hovoria: „aby sme azda pomiešaním tenkých vrstiev pôdy nepoškodili vyššie záujmy vedeckého výskumu tohto náleziska“, mohli odborníci nariadiť ďalšie výskumy lokality. Tie rozsiahlejšie prebiehali v rokoch 1927 (J. Babor, J. Eisner, Š. Janšák), 1950 (F. Prošek) a 1965-1967 (J. Bárta).
Bojnice dnes patria medzi významné paleolitické náleziská Európy.